Vyjádření ke Stodole a finálovému kolu od porotce Miloslava Majora
18.01.2001
,
Švestka Štefan
,
20017
Miloslav Majoroš
Ahoj Jeffe,
ahoj všetkým tanečníkom a čitateľom Cvak-u. Hoci od skončenia finále prvého ročníka súťaže Stodola uplynuli už takmer tri týždne a tieto riadky nepíšem pod vplyvom bezprostredných dojmov, verte, že na mnohé vystúpenia, ktoré som mal možnosť spoza porotcovského stola zhliadnuť, si spomínam veľmi živo. Možno je to napätím a očakávaním, ktoré sme všetci cítili, možno atmosférou samotného miesta, kde som sa po chvíli naozaj cítil ako doma, hoci som tam nikdy predtým nebol. Ak mám s odstupom času zhodnotiť to, čo som tam videl a počul, stojím pred rovnakou otázkou ako vtedy - t. j. čím začať, na čo sa sústrediť a na čo klásť najväčší dôraz. Začnem teda po poriadku - od myšlienky ako takej. Možnosť predviesť vo finále program podľa vlastného uváženia prakticky obmedzený len časovým limitom, skrátka to, čo chce súbor o sebe povedať, sa mi páči. Ak bolo cieľom podnietiť tvorivosť tanečníkov a prinútiť choreografov a umeleckých vedúcich, aby vystúpenie obohatili o množstvo nových a zaujímavých nápadov, myslím, že to bol zásah do čierneho. Ak to tak sprvu všetci nepochopili, po prvom finále je už určite každému jasnejšie, akým spôsobom sa na nasledujúci rok pripraviť.
Vo finále sa podľa môjho názoru (vďaka viacnásobnému postupovému umiestneniu niektorých súborov vo viacerých kategóriách) ocitli všetci, ktorí tam po zásluhe patrili a ktorí mali čo ukázať. To, akým spôsobom túto šancu využili, svedčí v prípade niektorých finalistov o naozaj dôkladnej príprave.
A tu sa začali tvoriť vrásky na tvárach porotcov. Čomu dať prím? Je snaha o originalitu a osobitý prístup viac než síce dobre odtancované, ale inak ničím výnimočné? Vyváži divácka atraktivita nedostatky v technike a kvalite? Ako porovnať technicky takmer dokonalý, ale predsa len jednožánrový súbor s takým, ktorý na vysokej profesionálnej úrovni predvádza tri, možno štyri celkom odlišné štýly tanca? Hodnotiť len tance ako také, alebo 10 minútový blok ako celok, ako "voľnú jazdu"? Pripúšťam, s niektorými z týchto problémov sa stretá každý porotca v každej súťaži. Niektoré sú však špecifikom Stodoly. Každý z nás si musel vytvoriť svoju vlastnú predstavu toho, kto je "najlepší". Každý z nás sa predtým, než sme sa začali radiť, musel najprv poradiť sám so sebou. Bol som príjemne prekvapený, do akej miery sa nám nakoniec podarilo zhodnúť.
Verím, že mi odpustíte, ak som nemenoval jednotlivých účastníkov a nevyslovoval svoje komentáre k ich vystúpeniam. Rád by som namiesto toho vyjadril, aký dojem mám z podujatia samotného. Tu je:
Stodola je za nami, nech žije Stodola! Víťazi určite ešte vychutnávajú dobrý pocit z ocenenia ich práce, niektorí zvažujú v čom boli slabší a niektorí si kladú otázku, či to takto bolo spravodlivé. Ale v myšlienkach všetkých sa prelínajú dojmy a skúsenosti a rodia sa nové nápady a inšpirácia. A o to vlastne išlo a ide. Neustrnúť, hľadať nové cesty a prostriedky, byť lepší. Dôjsť za rok o kus ďalej a presvedčiť sa, kam za ten čas došli iní, a ktorým smerom sa vlastne vydali.
V tom Vám všetkým budem držať palce a teším sa zase raz Na Barči.
Miloslav Major
|