ikona Google Plus ikona Facebook ikona Youtube ikona Instagram



Jmeniny
Dnes je 28.09.2021
Svátek má Státní svátek

Odběr novinek emailem:
Email:



Příspěvek od Milana Kuchty - Saltarello Bratislava

18.01.2001 Švestka Štefan 14902
jak vidí Pardubickou Ryengli na Slovensku?
Konečne som sa odhodlal a urobil si nutný čas na napísanie už sľúbeného príspevku týkajúceho sa country súťaží (aj keď podobné názory aplikujem aj na iné typy). Nepôjde len o reakciu na Pardubickú Ryengle či Stodolu (o ktorej mám žiaľ iba informácie z druhej ruky). Mojou snahou je prezentovať všeobecné názory týkajúce sa súťaží a iných foriem stretávania sa medzi tanečnými skupinami.

Vždy keď sa zúčastním súťaže kladiem si otázku aký bol jej cieľ (majú vôbec usporiadatelia jasný cieľ?) a či ho splnila.

Základným cieľom akejkoľvek súťaže je určiť poradie súťažiacich. Mnohým sa zdá že tento cieľ je postačujúci a každá súťaž ho v princípe splní (aj keď niekto s výsledkami nemusí súhlasiť). Otázka však znie: Na čo nám také poradie vlastne je? Určenie poradia má zmysel najmä v takzvaných športových disciplínach. Teda takých kde sú viac-menej jasné (striktné) pravidlá a vypracovaný spôsob (ideálne) objektívneho hodnotenia. V tomto prípade určenie poradia (som momentálne tretí najrýchlejší v Hornej-Dolnej) a dosiahnutie takéhoto cieľa môže byť dostatočnou motiváciou na rozvoj odvetvia. Ďalej má zmysel určovať akýmsi spôsobom poradie (alebo vlastne len vyberať najlepších) ak existuje široký systém postupových súťaží. Tu možno nemusí byť hlavný zmysel len v určení poradia ale skôr môže byť kladený dôraz na reprezentáciu.

Ďalším možným cieľom súťaže (alebo inej formy stretnutia) je rozvoj odvetvia (v našom prípade rozvoj rôznych foriem country tancovania). Pre mňa je tento cieľ o mnoho dôležitejší než čokoľvek iné. Z tohoto jednoduchého dôvodu akákoľvek súťaž pri ktorej mám pocit že nenapĺňa alebo obmedzuje tento cieľ je scestná.

A keďže country tancovanie v žiadnom prípade neradím medzi športové disciplíny a aspoň na Slovensku nie je podľa mňa dostatočne široká základňa súborov ktorá by opodstatňovala existenciu systému postupových súťaží, a tiež nie sme zatiaľ pozývaný na žiadnu formu vyšších medzinárodných stretnutí pre ktoré by bolo akýmsi spôsobom potrebné vyberať reprezentantov tak veľmi zjednodušene povedané: nemám súťaže rád. Je to jednoducho preto, že podľa mňa hlavný (a vlastne jediný) cieľ - rozvoj country tancovania - sa podľa mňa dá dosiahnuť lepšie inou formou stretnutia. Súťaž je vo svojom princípe antagonistické stretnutie skupín a rozvoju viacej svedčí spolupráca.

Toľko akési súhrnné objasnenie môjho subjektívneho všeobecného pocitu z tanečných súťaží. Teraz sa pokúsim prejsť k menej abstraktným pripomienkam a názorom na súťaže.

Na každej súťaži vystupuje otázka pravidiel. Z dôvodu potreby objektívneho hodnotenia je prirodzená snaha vymedziť akési mantinely ktoré by viac-menej špecifikovali súťažnú kategóriu ktorá sa na súťaži bude hodnotiť. Toto je zvyčajne miesto kde je najľahšie možné prehrešiť sa proti ideálnemu cieľu ktorým je rozvoj tanca. Snahu nejakým spôsobom obmedzovať súťažné vystúpenia (zákaz cloggingových krokov v country, zákaz akrobatických figúr a podobné zdanlivo rozumné obmedzenia) vedie k približovaniu sa k športovým disciplínam ale obmedzuje rozvoj tancovania ako rozmanitého umenia. Na druhej strane je samozrejme vhodné keď si súbory (a na súťaži aj porotcovia) uvedomujú či tanec ešte je country tancom alebo je to niečo úplne iné. Som však omnoho viac ochotný tolerovať rôzne úlety ako najmenšie zbytočné obmedzenie. Ako príklad uvediem Brnenské Country Nebo (či Peklo?) predvedené v Pardubiciach. Možno si mnohý povedali že to už s Country nemalo nič spoločné. Treba si však uvedomiť že Country zďaleka nie je uzavretá kapitola. Široká verejnosť nielen v Amerike stále tancuje Country a stále vymýšľa nové veci ktorými by sa zabavila. Vďaka podobným úletom a miešaním s inými tanečnými štýlmi vznikajú nové Country tance ktoré si získajú širokú popularitu. Z tohoto dôvodu si myslím že prínos brnenského úletu pre rozvoj country tancovania bol možno väčší než štyridsať perfektne odtancovaných tradičných štvoryliek. Históriu je potrebné poznať ale tiež nesmieme zabúdať hľadieť dopredu.

Ďalší často diskutovaný problém súťaží je otázka objektívnosti hodnotenia. Ako má vlastne porotca správne hodnotiť aby jeho hodnotenie bolo objektívne? Ako školený porotca STO D IDO (Slovenskej Tanečnej Organizácie Disciplín IDO - International Dance Organization) som prešiel mnohými diskusiami rozoberajúcimi návody ako správne a objektívne hodnotiť. Časté sú návody typu: hodnoďte bodmi od 1 do 10 kategórie ako tanečná technika, kostýmy, choreografia, umelecký dojem a na záver hodnotenia týchto kategórií sčítajte s určenými váhami a výsledné číslo vám určí poradie tanca. Podobné nezmysly možno vedú k akému takému ideálu objektívneho hodnotenia avšak mám pocit že degradujú hodnotenie tanca na úroveň objektívneho športového hodnotenia. Tanec však nie je šport (aj keď niektoré tanečné odvetvia sa ku športu hlásia). Tanec by mal byť v prvom rade umenie. Mal by vychádzať z citového rozpoloženia tanečníka, vyvolávať v ňom rôzne emócie a ak je tancovaný pred publikom (ako napríklad na súťaži) mal by emotívne pôsobiť na diváka. Porota vlastne nie je nič iné ako štatistická vzorka divákov pomocou ktorej chceme určiť poradie. Ako taká by teda mala na seba nechať predvádzané tance emocionálne pôsobiť a rozhodovať na základe tohoto pôsobenia. A tiež si myslím že porotca nemusí (či dokonca nemal by) skrývať svoje pocity z tanca. Jedna z najhorších vecí ktorá na mňa ako na tanečníka na súťaži pôsobí je pohľad na porotcu ktorý sa počas môjho tanca tvári ako kakabus. Jediné čo ma v danom momente utešuje je myšlienka že na jeho názore vlastne vôbec nezáleží a dôležité je iba to že môj tanec pôsobí na ostatných divákov. A čo si mám potom vlastne myslieť ak mi nebodaj takýto zakabonený porotca na záver vytiahne jednotku? Že ocenil moje prepnuté špičky? Že v našej choreografii napočítal dostatok rád, štvorcov, kruhov, diagonál a prepletov? Ale tanec to nie sú len prepnuté špičky, štvorce a diagonály. Samotný dostatok týchto prvkov ešte netvorí dobrý tanec a naopak ich nedostatok vôbec neznamená že tanec je zlý. To čo robí tanec dobrým je jeho emocionálne pôsobenie. Použitie správnych tanečných a choreografických techník zvyčajne pomáha umocňovať toto pôsobenie ale ich striktné vyžadovanie pre dobré hodnotenie na súťaži môže byť v konečnom dôsledku obmedzením rozvoja rozmanitosti country tancovania (každý predsa chce vyhrávať). Preto zastávam názor že porotca hodnotí objektívne ak sa oddá vplyvu tanca a objektívne určuje poradie na základe svojich subjektívnych pocitov.

Toľko môj pohľad k objektívnosti hodnotenia porotcu ako jednotlivca. Ako však vyberať porotu ako celok? Padla už otázka či na country súťaže pozývať porotcov z oblasti spoločenských tancov (na www.ryengle.cz hlasovalo zatiaľ 42% proti). Môj názor je že porotca by mal mať blízky vzťah k tanečnému štýlu ktorý hodnotí. Neznamená to že sa mu musí priamo venovať ale aspoň by si ho mal ísť s radosťou pozrieť ak má príležitosť. Ak porotca takýto vzťah k hodnotenému tanečnému štýlu nemá rozhodne by som ho nepozýval. Treba si uvedomiť že porota na súťaži vlastne vyberá čo je v tanečnom štýle dobré a tak mimovoľne ovplyvňuje smer jeho rozvoja. A ak má niekto ovplyvňovať rozvoj country tancovania, tak by to mali byť predovšetkým ľudia žijúci v tomto odbore a preto hlasujem proti spoločenským porotcom. Verím že ľudí z country brandže existuje dostatok na to aby sa akákoľvek porota dala zostaviť. Tu vlastne narážam na ďalšiu často omieľanú otázku a to je nestrannosť poroty. Vašek Bernard z Rinceoirí zastáva názor 100% nezávislosti porotcov. Toto je samozrejme pekný ideál ale je absolútne nerealizovateľný. Nikto totiž nepreverí všetky možné vzťahy a známosti. Nestrannosť poroty ako celku však je možné vcelku jednoducho zaručiť dostatočným množstvom porotcov ktorý majú rozdielne vzťahy k jednotlivým súťažiacim a použitím hodnotiaceho systému scating (známy napríklad zo spoločenských tancov). Pri väčšom počte porotcov (napríklad 9) hodnotenie jedného porotcu skoro nemá šancu ovplyvniť výsledné poradie a po zverejnení hodnotenia (čo by malo byť na súťaži samozrejmé) je dokonca možné odhaliť ak porotca hodnotil naozaj neobjektívne. Vôbec teda nevidím problém ak napríklad vedúci súboru hodnotí vlastnú choreografiu pokiaľ v porote sedí ďalších osem ľudí ktorí s ňou nemajú nič spoločné. (Už končím s porotou!)

Ďalšia téma ktorá sa občas objaví je otázka pravidiel súťaže (postupový kľúč). Vladimír Žváček sa hlási k medzinárodným pravidlám používaným v súťažiach formácií. Ja sa ale pýtam prečo? Je pravda že tieto pravidlá sú dobre prepracované a ich zmyslom je umožniť viac-menej objektívne určenie poradia širokého poľa súťažiacich. Zas však narážam na otázku či je toto cieľom súťaží akou bola Pardubická Ryengle. Mám skôr pocit že cieľom je tu urobiť akési súťažno-festivalové stretnutie country tanečných skupín (čo sa myslím celkom podarilo). Úprava súťažných pravidiel za účelom získania časového priestoru ktorý sa dá vhodne využiť na iné aktivity by zrejme tomuto podujatiu prospela. Vzhľadom na jedinečnosť tohoto podujatia by som sa dokonca nebál netradičných experimentov ako priamy postup minuloročných finalistov do semifinále či iné zverstvá. Koniec koncov ak by sa mal v budúcnosti zmeniť štatút súťaže v Pardubiciach napríklad na postupovú súťaž na majstrovstvá sveta nie je problém podľa potreby okamžite prejsť naspäť na tradičné pravidlá.

Na záver by som ešte rád povedal zopár poznámok na tému prečo sa súbory nezúčastňujú súťaží? Vašek Bernard vyslovil niečo ako sľub, že už do žiadnej súťaže nepôjde pretože vraj nemá šancu s odlišným poňatím uspieť. V prípade neúspechu sa obáva negatívneho vplyvu na vnútorný život skupiny a potenciálnych kšeftov. Musím povedať že podobný názor mi pripadá dosť scestný. My naopak ideme na súťaž (či iné stretnutie) práve vtedy ak môžeme ukázať niečo iné ako ostatní. Kvalitne urobené odlišné poňatie tanca má práve naopak omnoho väčšiu šancu vyniknúť medzi ostatnými rovnakými (aj keď show) choreografiami. A obávať sa negatívneho vplyvu na vnútorný život skupiny? Hádam len tanečníci neprestanú tancovať len preto že nevyhrali jednu súťaž? Alebo sa obáva že tanečníci odídu za zaujímavejším tancom? Ak nebodaj áno, tak by to urobili skôr či neskôr a mal by som byť vďačný že odišli skôr a ja sa môžem sústrediť na tých ktorých môj štýl tancovania naozaj baví. Uzatváranie sa pred svetom tu v žiadnom prípade nepomôže. A úplne rovnaké je to aj s potencionálnymi kšeftami. Sú zákazníci ktorý chcú to čo robím ja a tí ma neopustia len preto že som nevyhral súťaž a potom sú zákazníci ktorý chcú niečo iné a v prípade že sa nezmením ja tak ma opustia aj keby som vyhral sto súťaží.

Ísť na súťaž (či iné stretnutie) treba podľa môjho názoru hlavne preto že sa môžem pozrieť čo robia tí druhí, predviesť čo robím ja a nechať sa inšpirovať do ďalšej práce. Neísť má zmysel len vtedy ak si myslím že nemám (alebo nechcem) ostatným účastníkom čo ukázať. A aj v tomto prípade však má zmysel zúčastniť sa aspoň ako divák.


Milan Kuchta
Bratislavské Združenie Country a Dobových Tancov
milan@country.sk



Komentáře u článku : tento článek je zatím bez komentáře. Změnit to můžete odkazem níže.









Copyright 2013-2018 Kulturní spolek Ryengle, Štefan Švestka
Uživatelská sekce:
Jméno:
Heslo:



Fotogalerie u článku